Patria deťom do rúk tablety?

Posted on Posted in blog sk

Patria deťom do rúk tablety? Táto otázka vyvoláva v mnohých rodičoch kvantum otázok, ale najmä strach. Nevedomosť pravdy o vplyve technológie na deti núti rodičov pohybovať sa na tenkom ľade rozhodnutí, či je to správne, či nie, koľko je už príliš, koľko je dostatočne a či vôbec. Je tu veľa argumentov pre a veľa proti. Mnohé výskumy dokazujú, že istý negatívny vplyv tu je. Avšak ešte nedorástla generácia detí, ktoré vyrastali na tabletoch, takže nie je možné objektvíne posúdiť a analyzovať ich vplyv na život v dospelosti. Rovnako nie je možné hypotézou 1 + 1 = 2 vyjadriť záver, že používanie tabletov vo veku X, spôsobilo túto chorobu, nedostatok vo veku Y. Jednoducho tabletové generácie ešte nedorástli, preto akékoľvek čiastočné výskumy sú skreslené.

Sama si pamätám, že keď som vyrastala, rovnaké ohlasy boli smerované na pozeranie televízie, ktorá mi bola zakazovaná a práve preto v detskom období pre mňa lákavá. Iróniou však je, že dnes ju nesledujem. Dnes by už bolo možné odmerať vplyv sledovania televízie na moju generáciu, no už to nikoho nezaujíma. Televízor sa stal bežnou súčasťou života. A dokonca začíname zaznamenávať úpad jej obľúbenosti. Preto sa pozrieme na túto tému z rôznych uhľov pohľadu, aby si každý dokázal aspoň trochu objektívne vymedziť svoj názor a na základe neho bez manipulácie a strachu sa rozhodnúť, či svojmu dieťaťu do rúk tablet dá, alebo nie.

Množstvo ľudí argumentuje, že naša generácia vyrastala bez technológií a ako nám je dobre, kam sme to dotiahli. Po večeroch teraz spomíname na behanie po lese, hádzanie vajec do susedovho dvora…

 

photo-1440015153132-a81ea2998882

 

Opozitom tohto argumentu je otázka. Koľko ľudí, ktorých technológia zasiahla výrazne menej, sa dnes dokáže plne uplatniť na trhu práce? Koľko ľudí tejto generácie dokáže výborne ovládať počítač, digitálny svet a vie sa v tomto svete pohybovať a predať sa? Veď aj obyčajný rezbár ak sa chce predať má dnes profil na fb, sashe.sk, mailuje, má možno aj svoj web.  Čoraz viac ľudí nad 35 rokov zaznamenáva viac problémov s technologickým pokrokom, ktorému nestíhajú. Ani nie tak pre ich neexistujúcu snahu, ale pre strach z nového, pre nevyvinutie schopností, ktoré by zabezpečili porozumenie fungovaniu technológie.

 

Mojim prvým telefónom by som rozbila aj tehlovú stenu a dnes ho niekedy neviem ani vo vrecku nájsť a často vie môj vlastný telefón lepšie ako ja, komu chcem volať. A to je rozsah 10 rokov. Posledné 2 – 3  roky boli vo vývoji extrémne a trend je jednoznačný. Technologický progres je čoraz rýchlejší. Paralerou s tým, ak dieťa budeme vychovávať bez technológií, nevyvinieme u neho schopnosti potrebné pre porozumenie princípom, na ktorých technológie fungujú. Tieto deti sa stanú oveľa menej použiteľné na trhu práce, menej konkurencieschopné ako predchádzajúca generácia. Avšak nebudú si po večeroch rozprávať príbehy z lesa.

Kongitívne schopnosti človeka sa neustále menia, vývoj nášho mozgu je jednoznačný. V 17. storočí mal priemerný Francúz v mozgu toľko informácií ako je dnes v jednom vydaní New York Times. Tento vývoj s pribúdajúcimi možnosťami nasávať a získavať informácie na každom kroku bude extrémne rásť. Obmedzuje nás len veľkosť našej lepky, ktorá sa nevyvíja tak rýchlo ako náš mozog. Je nám tak trochu tesná. Kam to náš mozog dotiahne, ako sa zmení, ktoré zo schopností, ktoré dnes máme sa stratia, ktoré sa dostanú dopredu, a čoho budeme schopný o pár rokov, je nemožné predpokladať. Museli by sme úplne pochopiť fungovanie nášho mozgu a jeho vývoj. To je však nemožné, náš prefortálny kortex – vedomá myseľ je na to príliš malá a veľmi, veľmi rýchlo energeticky vyčerpateľná.

Nevieme ako sa bude vyvíjať náš mozog, naše vedomie, len striedmo vieme posúdiť, kam sa posunie technologický pokrok a ako veľmi bude náš život na ňom závislý.  Na základe toho uvažujme nakoľko môžeme deti odstrihnúť od technológií? Ak ich neodstrihneme, akou veľkou mierou im ich do ruky dať? Kedy? Na aký čas?

Občas pri riešení zložitých problémov je dobré použiť všeobecne platné jednoduché pravidlá. Jedným z týchto pravidiel by mohla byť potreba rovnováhy. V absolútne všetkom, čo robíme, pokiaľ nedosahujeme rovnováhu, nakladáme na jednu stranu viac a druhej strane uberáme. Niekde chýba, niekde je toho priveľa. To vždy spôsobuje isté straty a zvyšky, o ktoré nie je záujem.

Ak chcem, aby dieťa zažilo prírodu, poznalo zvieratá, šplhalo sa po strome… musím mu to ja ako rodič ukázať, dať mu príležitosť zablatiť sa, vyválať sa v mláke, zjesť hlinu, kúpať sa v potoku, kúpiť mu prvú gitaru, lepolero… Každé dieťa je v prvom rade obrazom rodiča. Ak rodič príliš lipne na technológii, bude to robiť i jeho dieťa. Na druhej strane je potrebné zabezpečiť mu vývoj, ktorý z neho dokáže spraviť konkurencieschopného človeka na trhu práce. Ktorý bude mať požadované schopnosti, tie mu zabezpečia možnosť výberu. Ak ich bude ovládať, neznamená to, že sa v dospelosti stane ich obeťou, práve naopak, nebude na nich závislý, ale bude mať možnosť voľby. Tak ako moja generácia dnes už televízor nepozerá, alebo ho pozerá v obmedzenej miere.

 

photo-1464254654104-c690d2e93424

 

Spolu s rovnováhou je tu pravidlo hraníc. Poznáte to, zakazované ovocie chutí najlepšie, pokiaľ dieťaťu začnete technológie, ktoré sú všade naokolo zakazovať, o to viac ich bude chcieť a postupne poza váš chrbát si bude k nim hľadať cestu. Ak dieťaťu ukážete šantenie v tráve a ono zažije ten nesktuočný pocit slobody, radosti, bláznostva, objavovania a dáte mu možnosť aj hrať sa na tablete, raz si vyberie tú trávu, raz tablet. Presne podľa toho na čo má chuť. V konečnom dôsledku sa zahrá na pol hodinu a potom tablet odloží na mesiac. Deti, ktoré majú možnosť výberu, nikdy netrávia čas iba jednou hrou, iba jednou hračkou. Keď sa dieťa nabaží tabletu, dá ho preč. Paralerou s tým, ak rodič určí jednoznačné hranice, ktoré dieťaťu vysvetlí, staršie deti chápu, že sa môžu zahrať iba na hodinu a potom je čas na iné veci.

Posledným pravidlom môže byť sústredenie sa na to, čo dieťa robí s tabletom, nie koľko hodín pri ňom strávi. Je dôležité, aby tu pevne nastavil hranice, zabezpečil obsah vhodný pre dieťa. Obsah, ktorý mu prinesie radosť, nie stres, ktorý ho niečo naučí, kde nie sú extrémne zvuky, manipulatívne farby, kde nie obsah preplnený reklamami, ktoré sa deťom do podvedomia zapisujú ako pri hypnóze.

V konečnom dôsledku dnes je to o každom rodičovi, ktorý vedome, uvážlivo a s dávkou zdravého sedliackeho rozumu musí sám usúdiť, koľko a čoho je pre jeho dieťa vhodné. Je dôležité nezatvárať oči pred rôznymi pohľadmi na vec a veriť i dieťaťu, že ak ho vychovávame v dávke slobody, rovnováhy, jasných hraníc a obrovskou kopou lásky, vie i ono, čo potrebuje a nestane sa z neho závislák, či niekto nedostatočný.

 

Pridaj komentár