Zahoďme strach a predsudky, počítačové hry patria do škôl

Posted on Posted in blog sk

Patria počítačové hry deťom do rúk? Ako extrémne nebezpečné sú? Sú vôbec nebezpečné? Sú skutočne tie hry problémom, alebo sú problémom naše predsudky a strach z neznámeho? Skúsme na to pozrieť jednoducho len z iného uhľa pohľadu.

 

Moje poznatky som čerpala z diskusií s odborníkmi na Unicon 2017, zo záverečnej správy „Ako sa využívajú digitálne hry v školách“, ktorá bola realizovaná na niekoľkých európskych školách, z článkov na vlcata.dennikn.sk, zo skúseností z navrhovania vzdelávacích hier a z vlastnej praxe kouča osobného rozvoja a štúdia problematiky zastaralého vzdelávacieho systému.

 

Okamžitá spätná väzba a jednoznačné pravidlá 

Počítačové alebo akékoľvek digitálne hry (aj stolné hry) majú svoje pravidlá a okamžitú spätnú väzbu na konanie hráča. Deti pri výchove potrebujú určiť jednodznačné hranice, tie skoro každá hra má. Deti sa ich musia naučiť akceptovať a väčšinou s tým nemajú problém. Svoje rozhodnutia v hre ďalej len modelujú v rámci nich. Úžasné je, že okamžite získajú spätnú väzbu na svoje konanie. Deti  tak podvedome prijímajú fakt, že existujú hranice a učia sa uvažovať v zmysle, čo moje konanie spôsobí v budúcnosti. Rešpektovanie pravidiel hry im umožňuje budovať si pochopenie pre prijatie pravidiel spoločnosti, v ktorej žijú a bez ktorých by akákoľvek spoločnosť fungovala v symbióze len veľmi ťažko. Na druhej strane hra umožňuje použiť bláznivé, kreatívne riešenia, ktoré by v bežnom svete nefungovali… Alebo fungovali? Učí tak deti používať vlastnú myseľ mimo bežných v spoločnosti zaužívaných vzorcov myslenia. Otvára tak spôsob uvažovania v rôznych uhľoch pohľadu.

 

Zažitie situácii, ktoré v bežnom živote nie sú dostupné

Múdrosť človeka sa z veľkej miery buduje na základe jeho zažitých skúseností, preto často na veľmi dôležité zistenie prichádzame až v neskoršom veku. Hry ponúkajú možnosť zažiť svety na iných kontinentoch, v rôznych povolaniach, deti môžu vlastniť farmu, zoo, dom, rodinu, stavať si vesmírne lode… Dnešné hry sú výborne prepracované a často je ich logika založená na reálnych princípoch. V spomínanom výskume deti hrali hru Nintendogs, ja by som povedala, že je to to isté ako Tamagoči, len sa staráte o psa. Podstatou je, že deti musia prevziať zodpovednosť za zdravie, šťastie, spokojnosť psíka, darovať mu dostatok lásky, pozornosti. Za to získavajú peniaze, za ktoré nakupujú vo virtuálnom obchode. Čo spôsobilo zapojenie takejto hry do vyučovacieho procesu? Deti si písali psie denníky, najmä chlapci, ktorí sa chceli podeliť o príbeh svojho psa. Triedna knižnica zrazu obsahovala kopec kníh o psoch, deti ktoré nečítali, zrazu začali čítať. A týchto prínosov je oveľa viac. Hra umožňovala stavať si úkryt, pelech pre psa… Jednoducho si deti simulujú realitu v kľude a s možnosťou bezpečného „zlyhania“. Takto môže 10 ročné dieťa na simulovanej skúsenosti chápať ako funguje taká farma, staranie sa o zvieratká, ako sa stavia dom, alebo ako vybudovať prosperujúcu farmu bez toho, aby muselo čakať na životnú príležitosť zažiť si reálne tieto situácie. V jednoduchosti to môžeme nazvať simuláciou rôznych životných príležitostí.

 

Hry nenálepkujú, hodnotia progres 

Základným zlyhaním školského systému je bezduché známkovanie žiakov, onálepkovanie ich výkonu. Je absolútne demotivujúce a nevhodné známkovať detí podľa všeobecných noriem a verejne vyjadrovať hodnotiaci súd nad ich úrovňou vedomostí, lebo niekto niekedy povedal, že by mali v takom a hentakom veku vedieť toto a hentoto. Plošne, všeobecne, pre všetky rôznorodé malé individuality. Pre motiváciu a dosiahnutie svojich cieľov, či snov, je dôležitá snaha, nie talent, ani výkon. Snaha je tá, ktorá dieťa dostane, tam kde túži byť. Talent je bezpredmetný (ak vás tento názor zaujal, viac Carol S. Dweck Nastavenie mysle). Hry hodnotia progres, keď dieťaťu hra nejde, hlavný hrdina mu umrie, alebo len nezíska novú hodnosť, nedostane sa do ďalšieho kola. Nič iné sa nestane, nikto mu nepovie,  že je nedostatočné, zlé a neschopné.  Jednoducho zapne hru odznova a hrá sa, skúša, vidí, že keď sa snaží, dostáva sa ďalej. Takto dieťa vidí vlastný progres, ktorý ho motivuje. Opäť sa vráťme k prieskumu. Tentokrát sa na školách venovali projektu s využívaním hry Tréning mozgu s Dr. Kawashimom. Je to hra pre Nintendo a sú tu rôzne úlohy na rozvíjanie pamäte, rozvíjanie gramotnosti. Dieťaťu sa tu vytvára jeho hráčsky profil, ktorý sleduje jeho výkon. 10 týždňov po 20 – 25 minút sa deti v škole pod dozorom hrali túto hru. Čo sa po 10 týždňoch stalo? Zvýšila sa spolupráca medzi deťmi, pomáhali si a častejšie formulovali odpovede „my“ nie „ja“, dramaticky sa znížilo záškoláctvo a neskoré príchody do školy, deti sa menej hádali, boli pokojnejšie, sústredenejšie, mali tendenciu prevziať zodpovednosť za niektoré časti hry, zlepšili sa medziľudské vzťahy. V neposlednom rade sa objavila silná vnútorná motiváci o neustále zlepšovanie sa, sebazdokonaľovanie, lebo deti mohli jednoducho sledovať svoj progres bez všeobecne známeho hodnotenia, na základe ktorého deti súdime a rozdeľujeme na dobré a zlé. Ich výsledok bol jednoducho len fakt, bez posudzovania, ktoré by ich fixovalo na konkrétnu úroveň. Deti vďaka hrám dokážu jednoduchšie interagovať navzájom, vytvárajú si pôdu pre pochopenie nutnosti spolupráce, nebudujú si základ pre vnímanie seba ako vytrhnutej individuality. Toto prijatie je pre ich nasledujúci duševný vývoj veľmi dôležitý.

 

Neobjavený, objavený potenciál 

Hry umožňujú zažiť iné svety, umožňujú deťom, ktoré štandarný systém považuje za priemerné, nájsť si svoj kúsok vesmíru, kde sa cítia doma. Nie je to únik z reality. Každý vo vlastnej mysli žijeme vlastný čiastočne imaginárny svet, ktorý sa pohybuje v rozsahu našich predsudkov, domnienok, názorov a nekonečne kreatívneho a pritom okliešteného podvedomia. Veľa detí si takto prostredníctvom hier dokáže nájsť niečo svoje, niečo čo ho zaujme, niečo kde dokáže používať svoj potenciál naplno. Množstvo ľudí si práve touto cestou našlo „to svoje“, čo ho inšpirovalo v ďalšom profesnom vývoji. Ďalej je tu obrovský rozvoj fantázie, možnosť učiť sa zapojením všetkých zmyslov (čím viac zmyslov zapojených, tým sa ukladá nadobudnutá informácia hlbšie do podvedomia) a v neposlednom rade je to fakt, že deti sa hrajú. Vzdelávať sa hraním je ta najlepšia, najefektívnejšia a najprirozdenejšia cesta nadobúdania vedomostí, lebo deti nie sú pod stresom.

 

Samozrejme vo všetkom je potrebné mať rovnováhu. Je potrebné milé slovo rodiča (učiteľa), ktorý povolí, ale dá hranice, ktorý vyberie vhodný obsah, ktorý motivuje váľať sa v blate, umývať si zuby, ktorý odhodí svoj strach a nájde si čas na vlastné dieťa. Potom sa v hrách skrýva nekonečný potenciál edukácie a rozvoja mysle.